Historicko-geografická analýza obce

Prvá nepriama písomná správa o obci Trnkov je z roku 1320, keď pri úradnom ohraničení panstva Šebeš vymedzili aj severnú časť hranice, oddeľujúcej majetky panstva Šebeš od majetkov panstva Kapušany. Vymedzená hranica prechádzala medzi dvoma vŕškami, z ktorých severnejší mal názov Kokyňa. Kokyňský vŕšok vtedy tak pomenúvali nepochybne preto, lebo ležal v chotári dediny Kokyne, pričom jeho pomenovanie nepriamo dosvedčuje jestvovanie dediny. Vzhľadom na jestvovanie dediny pred rokom 1320, tunajší kostol a vývoj osídlenia najbližšieho okolia sa predpokladá, že Trnkov osídlili usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva koncom 13., prípadne začiatkom 14. storočia. Tento šoltýs sa nazýval Kökeny, čo v slovenskom jazyku znamená Trnka. A tak možno predpokladať, že dedina dostala názov od tohto mena (spracované podľa Varsík, 1977).

Prvá oficiálna písomná zmienka o obci je z roku 1330, keď sa spomína v písomnostiach uhorského pôvodu pod maďarským názvom Cohita resp. Cocia. Ďalšie priame správy o dedine sú rokov 1332 a 1333, ktoré sú v registroch pápežského desiatku. V tunajšom kostole vtedy pôsobil farár Kosmas. Neskôr sa Trnkov objavuje aj pod týmito názvami: r. 1347 Keken, r. 1355 Kuken, r. 1410 Kwken, Keken, r. 1427 Koken, r. 1560 Kokeny, r. 1563 Kockin, r. 1773 Kokinya, Kökény, Kokinna, r. 1808 Kokyňa, Kuchyňa, Kökény, r. 1900 Kiskökény, r. 1920 Kokiňa, Kochanovce, r. 1927 Kokyňa. Ako je vidieť z týchto názvov obce počas jednotlivých období, miestne obyvateľstvo si vytvorilo z pôvodného maďarského názvu svoj slovenský názov Kokyňa priklonením sa k názvom končiacich sa na – a. Tiež treba konštatovať, že osobné meno Koka existovalo v Uhorsku a v Čechách. A práve v roku 1410 dostal kapušianske panstvo Andrej z Kóky, ležiacej v Peštianskej stolici, ktorý sa uvádza titulom „ Andreas literatus, comes lucri camere regalis, alias de Koka, nunc vero de Kapi“. Keby bola dedina Kokyňa dostala svoj názov od osobného mena Koka, bola by sa v dokladoch zo 14. – 15. storočia uvádzala po maďarsky ako Kokafalva a nie Keken, Kwken (Kökeny), lebo dediny, ktorých názvy vznikli v tých časoch od osobných mien Košickej kotline, majú ich aj vo svojich názvoch ako sú Cselfalva (Čelovce), Pósfalva (Pušovce), Dukafalva (Dukovce) a podobne. A po druhé, Kokyňa už existovala so svojím názvom už niekoľko generácií, pred r. 1410 (Uličný, 1990).

Kokyňa vznikla na kapušianskom panstve v tých časoch, keď vznikla aj susedná dedina Vagaš (dnes Šarišská Poruba), ktorá sa r. 1410 spolu s Kokyňou uvádza ako príslušnosť Kapušianskeho Panstva. Treba podotknúť, že dediny s názvami Vágás (Poruba) vznikali len od 14. storočia. Kokyňa a Vagaš dostali teda maďarské názvy, keďže to neboli už staré slovenské dediny, ale vznikli až v čase, keď Kapušany držali už feudáli maďarského pôvodu. Nevie sa nič bližšie o pôvode obyvateľov Kokyne, či bolo v čase založenia dediny maďarské alebo slovenské, lebo niekedy aj dediny s nemaďarským obyvateľstvom dostali maďarský názov. V 16. storočí tu už bolo prevažne slovenské obyvateľstvo, o čom svedčí aj písomná zmienka z roku 1560. Podľa tohto desiatkového súpisu tu žilo osem poddaných, ktorí mali prevažne slovenské osobné mená, ako sú: Paulus Belis (richtár), Vrbanus Myhaloch, Joannes Belis, Petrus Reska, Georgius Onda, Blasius Taliay, Mat. Belis, Joannes. Postupne počet obyvateľov Trnkova sa znižoval, čo malo za následok, že kostol v priebehu 16. storočia spustol, prípadne už nejestvoval. Ešte v roku 1600 tu sídlisko tvorilo päť- šesť obývaných poddanských domov, ale počas 17. storočia a za rákócziovských vojen tu došlo k vyľudneniu.

Roku 1715 sa zo súpisu dozvedáme o Kokyni, ktorá sa v tomto roku sa zaľudnila troma poddanskými rodinami. Gréckokatolícki Rusíni z pohraničia opúšťali chudobnú pôdu a sťahovali sa na opustené grunty s lepšou pôdou, či už v strednom Šariši alebo išli ďalej na juh. Ide hlavne o dediny Príkra, Vyšný Komárnik a Šarbov (okres Svidník), z ktorých odišlo takmer všetko obyvateľstvo. Títo novoprichádzajúci kolonisti prišli aj do Kokyne a sú to pravdepodobne predkovia dnešných trnkovských gréckokatolíkov. Preto v Trnkove, ale aj v susednej obci Okružná majú gréckokatolíci dominantné postavenie. Dokladá to aj správa z roku 1773, v ktorej sa píše, že sa tu rozprávalo už po slovensky a po rusínsky (slavonica, ruthenica).

V histórii tejto obce sú dôležite roky 1850 a 1873, kedy Trnkov postihli veľké vlny cholery. Ďalšie katastrofy postihli Trnkov začiatkom druhej svetovej vojny. Najprv 13. 9. 1939 pri postupe nemeckého vojska na Poľsko tu boli ubytovaní nemeckí vojaci, ktorí z nepozornosti spôsobili vznik veľkého požiaru. Oheň zničil šesť domov, osem stodôl a tri „sypance“. Zhoreli aj hospodárske stroje a zvieratá (ovce, ošípané a hydina). Onedlho v januári 1940 bol Trnkov počas troch týždňov bez pitnej vody. Všetky studne v obci úplne vyschli, keďže predchádzajúce leto i jeseň boli veľmi suché a zima nastúpila so silnými mrazmi bez snehu. Paradoxne v tom istom roku 10. apríla tu bola najväčšia búrka a povodeň, akú si ľudia pamätajú. Voda brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Obrovské škody boli na poliach, lebo na mnohých miestach bola ornica vodou odnesená.

Tak ako Prešov a okolité obce, aj Trnkov bol 19. 1. 1945 oslobodený sovietskymi vojakmi spod fašistickej okupácie. Priamo v obci sa nikdy nebojovalo, ale niektorí trnkovskí občania pôsobili v partizánskych skupinách v Slánskych vrchoch. Pripomenutie tragických udalostí obce z čias druhej svetovej vojny nastalo v roku 1947, keď prechádzali cez územie ČSR zvyšky vojsk Štefana Bendera – tzv. Benderovci. Tí prechádzali cez hory a často dochádzalo k bojovým stretom s česko-slovenskými ozbrojenými silami. Preto do Slánskych vrchov v blízkosti susednej dedine Okružná boli vyslaní žandári v sile jedného plného autobusu. Keď sa vracali späť cez Trnkov, v pravotočivej zákrute vodič nezvládol riadenie a vletel autobusom do hlbokého koryta miestneho potoka pri obchode. Pri tejto nehode zomreli štyria žandári.

Roku 1947 Názvoslovná komisia pri Povereníctve vnútra sa rozhodla miestne názvy obcí maďarského pôvodu v Prešovskej kotline zmeniť na čisto slovenské. Medzi ne patrila aj Kokyňa, ktorá sa od roku 1948 nazýva Trnkov. Celé obdobie v obci po skončení druhej svetovej vojny je charakterizované budovaním infraštruktúry. Pravidelná autobusová doprava na linke Prešov – Okružná cez Trnkov začala premávať od 7. decembra 1953. Dovtedy museli občania Trnkova dochádzať za autobusom alebo vlakom do Lady. Ďalšou významnou udalosťou pre obec bola inštalácia elektrickej siete. Tá sa začala v lete 1954 a prvé svetlo bolo prvýkrát slávnostne rozsvietené už 8. decembra toho istého roku. Elektrifikáciou obce sa život občanov revolučne zmenil. Ľudia začali zmodernizovávať svoje domácnosti kúpou pračiek, žehličiek, chladničiek a iných elektrospotrebičov.

Koniec 50- tych rokov 20. storočia bol pre rozvoj obce mimoriadne plodným obdobím. V roku 1958 si občania Trnkova svojpomocne postavili budovu MNV a taktiež 29.novembra tohto roku tu bolo založené Jednotné roľnícke družstvo. Predchádzalo tomu dlhodobé, občas aj násilné presviedčanie, lebo obyvatelia sa veľmi ťažko lúčili so svojím majetkom. K spoločnému hospodáreniu bola spočiatku veľká nedôvera, no neskôr sa tieto nezhody preklenuli. Napomohlo tomu aj vznik prvej školy v dejinách Trnkova (5. 1. 1959), keďže občania Trnkova si za vstup do družstva kládli podmienku vlastnej školy priamo v obci.

Napredovanie a rozvoj obce sa zastavil v roku 1971, keď rozhodnutím ONV v Prešove začal platiť zákon o stavebnej úvere v Trnkove. To znamenalo, že obec je odsúdená na zánik. Oveľa radostnejšia udalosť sa v obci odohrala 18. 1. 1975, keď z príležitosti 30. výročia oslobodenia Trnkova sovietskou armádou z pod fašistickej okupácie bola obci udelená pamätná tabuľa, ktorá bola inštalovaná na budove MNV a slávnostne odhalená. Aj keď v opisovanej obci bola stavebná uzávera pre rodinné domy, v roku 1978 sa tu začalo s výstavbou verejného vodovodu a o päť rokov neskôr aj so stavbou kultúrneho domu. Ten bol slávnostne otvorený 29. septembra 1984. Všetky pomocné práce opäť zabezpečili Trnkovčania brigádnickým spôsobom. Ďalším negatívnym vplyvom pre obec bolo zrušenie základnej školy v Trnkove 31. augusta 1980 v dôsledku zakázanej výstavby domov. Mladé manželské páry sa tu nemohli usadzovať kvôli nedostatku bytov a tak sa rodilo aj menej školopovinných detí.

Po nástupe demokracie v Česko-slovenskej resp. Slovenskej republike pre obec boli významné tieto udalosti: posvätenie gréckokatolíckeho kostola Ochrany Presvätej Bohorodičky biskupom Milanom Chauturom 21. augusta 1994, plynofikácia Trnkova v roku 1997 a inštalácia aj posvätenie ikonostasu v miestnom kostole v roku 2005.

Administratívny vývoj sídla

Územie Trnkova počas celého historického vývoja prešlo rôznymi zmenami v územnosprávnom členení. Od 11. storočia územie severnej časti Košickej kotliny patrilo pod Šarišský komitát so správou na hrade Šariš. Keď v 13. storočí sa komitáty zmenili na stolice, územie na ktorom leží obec Trnkov patrilo do šarišskej stolice opäť s centrom na hrade Šariš, no neskôr v Prešove. Územne sa každá stolica členila na slúžnovské okresy a tie na 2-6 obvodov. V roku 1330 sa obec Trnkov (Cohita, Cocia) spomína ako majetok panstva Kapušany, kde sídlil jeden z obvodov. Tento stav pretrval až do roku 1848, kedy stolice boli nahradené župami. Tie sa členili na slúžnovské okresy a ďalej na obecné a obvodné notariáty. V rokoch 1848-1910 v rámci Šarišskej župy Trnkov patril k okresu Giraltovce a neskôr Hanušovce. Od roku 1910 patrí natrvalo do okresu Prešov. V ČSR prebehla územná reorganizácia verejnej správy v roku 1922, kedy sa Šarišská župa stala súčasťou Košickej veľžupy, ale naďalej opisovaná obec patrila do prešovského okresu. Jeho súčasťou bola aj v rokoch 1928-1938, kedy veľžupy zanikli a boli nahradené slovenskou krajinou. Návrat pod župnú správu súvisel so vznikom Slovenského štátu. Územie sledovanej obce pripadlo do Šarišsko-zemplínskej župy so sídlom v Prešove. Ďalšia reforma v roku 1949 priniesla vznik nových územnosprávnych jednotiek – krajov. Ale Prešovský kraj trval len do roku 1960, kedy sa stal súčasťou Východoslovenského kraja s centrom v Košiciach. Politicko-spoločenské zmeny po roku 1989 priniesli aj novú reorganizáciu. Kraje boli zrušené, okresy boli ponechané a novovytvorené boli územné obvody. V roku 1996 sa opäť zaviedol systém krajov, ktorý trvá až dodnes, aj keď sa postupne transformuje na VÚC. Takto vznikol Vyšší územný celok Prešovského samosprávneho kraja. Okresy sa zrušili v roku 2004, odvtedy sú už len miestne obvody. Odvtedy Trnkov ako obec nachádzajúca sa relatívne blízko Prešova (14 km), je stále pod jeho územnou správou.

Pavol Onofrej

Ukážka z kroniky obce

Bývalý učiteľ miestnej školy p. Jozef Zalka zaznamenal v obecnej kronike obrábanie pôdy v minulosti, ako aj spracovanie ľanu:

Obrábanie pôdy:

Obrábanie pôdy sa za posledné stáročia len málo zmenilo. Najdôležitejší nástroj tvoril pluh, ktorý sa nachádzal ako celoželezný alebo s drevenou konštrukciou, u ktorého nôž zvaný „lemeš“ a ohnutý plech na prevracanie podrezanej pôdy boli železné. Ako ťažná sila sa väčšinou používali kravy. Kone boli v piatich rodinách a to za účelom záprahu do požiarnickej striekačky v prípade požiaru. Pooraná pôda sa pobránila „bránami“, ktoré boli celoželezné, alebo drevené so železnými „bránikmi“. Obilie sa sialo ručne, znova sa pobránilo a zavalcovalo dreveným valcom. Kosenie obilia bolo tiež ručné. Chlap kosil kosou a žena podberala kosákom (šerpom) a ukladala obilie na malé kôpky zvané „hušatá“.  Tie sa slameným povrieslom zväzovali do snopov. Snopy sa poukladali do „krížov“ a to ležmo proti sebe, aby sa klasy prekrývali. Lepšie skladanie snopov bolo do „rakašov“, kde sa snopy ukladali stojmo s klasmi nahor, pri vrchu sa zviazali a prikryli čiapkou, to znamená, jeden snop sa obrátil klasmi nadol a tvoril akúsi striešku, ktorá chránila ostatné snopy pred zamoknutím. Po preschnutí obilia na poli nastalo jeho zvážanie do stodôl alebo stohov. Nakoniec sa mlátilo. Za starších čias výlučne cepmi, neskôr mláťačkou zvanou „zubačka“, poháňanou ručne štyrmi osobami. Od roku 1932 už to boli malé mláťačky na motorový pohon a od roku 1939 už mlátili aj veľké mláťačky s benzínovým motorom. Vymlátené obilie sa mlelo medzi kameňmi na ručný pohon a volali ich „hurkače“. Až neskoršie vozili obilie do mlyna v Kapušanoch. Múka sa používala na varenie i pečenie. V každej domácnosti bola pec zvaná „pekárnik“ a chlieb sa v nej piekol len raz týždenne - v sobotu.

Zemiaky sa sadili ručne za pluhom a to tak, že sa sadili každú druhú brázdu. Vyklíčené zemiaky sa ručne okopali motykami a potom sa oborali plužkom. V jeseni sa znova ručne vykopali. Aj súčasnosti sa používa takýto postup alebo sa sadí a vyoráva traktorom.

Spracovanie ľanu:

Osobitnú pozornosť si zasluhuje spracovanie ľanu, ktorý sa tu pestoval, pokiaľ ho nevytlačil rozvinutý textilný priemysel. Ľan sa sial v jari. Po vzídení ho bolo treba oplieť od buriny. Keď odkvitol a dozreli semenné hlávky, vytrhal sa s koreňmi a poviazal do malých snopov. Hlávky sa odtŕhali od stebiel na kovovom hrebeni zvanom „raf“. Vedľa potoka bolo treba vykopať dosť hlbokú jamu – „močidlo“, do ktorého sa naukladali snopky ľanu a zaťažili sa kameňmi. Z hornej strany sa prekopal prívod vody do močidla a zo spodnej odvod. Asi po dvoch týždňoch sa ľan vymyl a na slnku nechal vysušiť. Takto vysušený ľan sa tĺkol, aby sa drevnaté časti polámali. Potom sa trel na „trliciach“, aby sa oddelilo vlákno od pazderia. Vlákna sa ešte prečesali na špeciálnych hrebeňoch a nakoniec sa priadli na kolovrátkoch a na vretenách. Priadza sa vyvárala v popolnom luhu, aby vybledla a nakoniec sa natáčala na malé cievky. Z nich sa tkalo plátno na krosnách. Všetky práce spojené s výrobou plátna sa museli ukončiť počas zimného obdobia, lebo v jari bola práca na poli. Plátno sa bielilo v lete na slnku a to tak, že sa vystrelo na trávu, alebo na nízke žrde a niekoľko krát sa denne polialo čistou vodou. Po tejto procedúre plátno dostalo snehobielu farbu. Hotové plátno odniesli do mangľovne, kde sa pod veľkým zaťažením medzi dvomi valcami dokonale vyrovnalo. Takto upravené bolo súce na všestranné použitie v domácnosti a na oblečenie. Ľanové semeno sa využívalo aj na získanie ľanového oleja, ktorý mal všestranné použitie od prípravy jedál až po liečenie.

Web stránky: MS Solutions, s.r.o.. CMS od: MS SOLUTIONS s.r.o.